blečenie detí v minulosti bolo veľmi jednoduché. Prvé mesiace života dieťaťu obliekali plátennú košieľku s dlhými rukávmi a zabalili ho do perinky. Hlavičku mu chránili čepčekom, plienky vystrihovali zo starých košieľ. Keď sa dieťa začalo stavať na nožičky, ušila mu matka šatôčky - VIGANČEK, rovnaké pre chlapčeka aj pre dievčatko. Na nohách mali deti papučky zo súkna. Od piatich rokov im začali šiť rovnaké odevné súčiastky ako pre dospelých.

O odev sa veľmi starali, pretože bol drahý a neraz musel vydržať po celý život. U žien sa často sviatočný odev dedil z pokolenia na pokolenie. Odkladali si ho v drevenej truhlici (kasta na lachi). Bola súčasťou výbavy každej mladej nevesty.

Nuž, aj my sme vigančeky podedili spolu so spomienkami na detstvo, pesničkami, hrami, tancami a huncúctvom, ktoré sa skrývali v zapratých záhyboch. Sme za ne vďační, robia nám život krajším a veríme, že ich zas budeme požičiavať ďalej. Tak, ako je to v rozprávke O troch grošoch.